Odchod do zahraničia
Nemeckou okupáciou zbytku Čiech a Moravy a vytvorením Slovenského štátu (14. 3. 1939) došlo k definitívnemu rozpadu Československej republiky. V novovytvorenom protektoráte Čechy a Morava boli príslušníci armády ihneď demobilizovaní a na Slovensku vznikla samostatná Slovenská armáda.
Mnohí , teraz už bývalí príslušníci československej armády si uvedomovali, že Hitler sa vo svojej rozpínavosti nezastaví a bude pokračovať vo výpadoch proti okolitým štátom. Začali preto hľadať príležitosť ako sa zapojiť do predpokladaného boja proti fašistickému Nemecku v zahraničí.
Politická situácia v okolitých štátoch však nebola ich myšlienke veľmi naklonená.
Sovietsky zväz vzhľadom na tajné spojenectvo s Nemeckom odmietal pokusy o nadviazanie spolupráce a Poľsko a Maďarsko zaujali vyčkávací postoj. Napriek tomu práve cez Poľsko a Maďarsko začala cesta bývalých príslušníkov československej armády, ale i civilných osôb do zahraničného odboja v 2. svetovej vojne.
Úteky vojakov do zahraničia z Protektorátu Čechy a Morava po 14. marci 1939 organizovala najmä profesijná organizácia „Zväz letcov RČS“ v úzkej spolupráci s vojenskou odbojovou organizáciou Obrana Národa. Úteky organizovali aj civilné odbojové organizácie, respektíve dochádzalo aj k útekom na „vlastnú päsť.“ Hlavná trasa viedla cez Severnú Moravu do Poľska. Druhá, o veľa náročnejšia trasa do emigrácie viedla cez Maďarsko, Juhosláviu, Grécko až do Sýrie resp. Palestíny, ktoré boli pod francúzskou resp. anglickou správou. Táto trasa bola až do začiatku 2. svetovej vojny (napadnutie Poľska Nemeckom), využívaná najmä slovenskými občanmi…
Poľská vláda sa k československým utečencom spočiatku stavala veľmi rezervovane. Pomoc síce prisľúbila , ale prakticky vôbec nekonala. Prví utečenci sa preto zhromažďovali a organizovali, len vďaka práci československého konzulátu v Krakove. Jeho zamestnanci na čele s konzulom Zvolenským odmietli ukončiť svoju činnosť napriek nemeckej požiadavke. Prvým utečeneckým strediskom sa tak stal Turistický dom v Krakove, kde bola 30. 4. založená zahraničná československá vojenská skupina. Ten však vzhľadom na zvyšujúci počet utečencov už za krátko priestorovo nepostačoval. Až neskoršie, 6. – 9. júla sa vojaci presťahovali do bývalého vojenského tábora v blízkych Malých Bronowiciach (Bronowice Male). Tento tábor už podliehal vojenskej organizácii.
Pre nečinnosť poľských úradov sa už v apríli začali polooficiálne jednania čs. exilových politikov vo Francúzsku a Anglicku o vytvorení čs. zahraničného vojska. Táto československá požiadavka však bola francúzskou a anglickou vládou prijatá veľmi rezervovane, nakoľko tieto krajiny neboli s Nemeckom vo vojnovom stave. Po dlhých a náročných jednaniach a počiatočnej neochote Francúzska, sa podarilo najmä vďaka diplomatickým schopnostiam československého veľvyslanca Dr. Štefana Osuského dohodnúť prijatie 4000 vojakov. Tí však museli po vstupe na francúzsku pôdu podpísať 5 ročný záväzok do cudzineckej légie, s dodatkom o ich uvoľnení a prijatí do riadnej francúzskej armády v prípade vypuknutia vojny. Toto riešenie sa nestretlo veľkým nadšením ale nakoniec väčšina utečencov tento záväzok prijala.
V období od 26. 5. 1939 do 17. 8. 1939 bolo z Poľska postupne vyslaných 6 lodných transportov do Francúzska (1. šiel cez Anglicko, ostatné priamo).Prepravili v nich okrem ostatných utečencov cca 1200 vojakov. Z toho bolo asi 500 letcov. Vojaci boli po vybavení vstupných formalít v prístavoch, sústreďovaní vo vstupnom tábore cudzineckej légie vo francúzskom prístavnom meste Marseille.
Poľské armádne velenie, vzhľadom na zhoršujúcu sa politickú situáciu, začalo javiť záujem o čs. vojakov až počas prvých transportov z Poľska do Francúzska. V júli 1939 im ponúklo možnosť vstupu do poľskej armády. Túto ponuku prijalo okrem iných odborností aj 190 letcov. Títo boli postupne zaraďovaní k leteckému výcviku v poľských jednotkách.
Začiatok 2. svetovej vojny
Po vypuknutí 2. svetovej vojny (napadnutím Poľska Nemeckom) a po krátkej a neúspešnej obrane poľskej armády sa letci, ktorí vstúpili do poľskej armády spolu s ostatnými vojakmi čs. légie organizovane v troch skupinách pokúsili o prechod do Rumunska. To sa podarilo len prvej skupine. Tá sa po krátkej , formálnej internácii v Rumunsku bez problémov dostala v 1.polovici novembra 1939 dvomi lodnými transportami cez Bejrút do Marseille a odtiaľ do československého vojenského tábora v Agde. Druhá a tretia skupina (asi 825 vojakov z toho 95 letcov ) boli zajatí sovietskou armádou, ktorá 17. 9. 1939 napadla Poľsko od východu. Vojaci boli v Sovietskom zväze internovaní. Napriek mnohým sľubom sovietskych predstaviteľov, ich repatriácia bola stále odsúvaná. Až po dlhých diplomatických jednaniach sa v marci 1940 začal odsun československých vojakov zo Sovietskeho Zväzu. Ich cesta viedla najprv do Francúzska. Po jeho obsadení do Veľkej Británie. Tieto presuny trvali až do mája 1941! Niektorí z vojakov po internácii v Sovietskom Zväze, boli odsúdení za údajnú špionáž na dlhoročné tresty, ktoré si museli odpykať v gulagoch. (Patril ku nim aj slovenský letec Imrich Gablech, ktorému sa podarilo dostať do Anglicka po 2 rokoch väznenia v gulagu s podlomeným zdravím, až na jeseň roku 1941) Piati zo odsúdených čs. letcov sa z gulagov nikdy nevrátili a ich osud je doteraz neznámy.
Po definitívnom obsadením Poľska nemeckou a sovietskou armádou sa stala hlavnou trasou útekov tzv. južná cesta cez Maďarsko, Juhosláviu, Grécko , Turecko, Sýriu až do prístavu Bejrút. Odtiaľ boli organizované lodné transporty do Francúzska – prístavu Marseille a potom do zberného tábora československej armády Agde.
Po žiadosti Francúzska (17. 6. 1940) o kapituláciu a následnom ukončení bojov s nemeckou armádou (25. 6. 1940) sa situácia čs. vojakov znovu výrazne skomplikovala.
Vojaci z bojových a výcvikových útvarov vo Francúzsku sa dostávali do Anglicka v narýchlo organizovaných skupinách alebo skupinkách , niekedy aj na vlastnú päsť, letecky, alebo loďou. Z južného Francúzska viedla ich cesta tak isto lietadlom , alebo loďou najprv do Severnej Afriky (Oran, Casablanca) a odtiaľ lodnými transportami cez Gibraltár do Anglicka. Z letísk a prístavov na západnom pobreží Francúzska, bola cesta do Anglicka vzhľadom na jeho blízkosť rýchlejšia. Posledná väčšia skupina československých vojakov unikajúca z Francúzska odplávala z prístavu Casablanca 9. 7. 1940
Situácia v Anglicku
V Anglicku bolo od prvej chvíle vidieť o mnoho lepšiu organizáciu prijímania utečencov ako vo Francúzsku . Prichádzajúci vojaci boli z prístavov ihneď presúvaní do sústreďovacích – karanténnych táborov. Československí letci najviac do táborov v Innswort Lane a v Cholomondeley .
12. 7. 1940 vzniká v Londýne Inšpektorát československého letectva, ako najvyšší orgán čs. letectva vo Veľkej Británii. Do jeho čela bol Britmi menovaný armádny generál RNDr. Karel Janoušek. V ten istý deň zahajuje na leteckej základni v Cosfort činnosť náhradná a výcviková jednotka československého letectva v Veľkej Británii – Czechoslovak Depot.
Do Čs. Depotu boli postupne presunutí všetci čs. letci, ktorí boli evakuovaní z Francúzska. Počas celej 2. Svetovej Vojny bol „Čs. Depot“ vstupnou stanicou pre všetkých československých vojakov, ktorí vstupovali ako dobrovoľníci do RAF.
Z Čs. Depotu pridelovaľi už kvalifikovaných letcov podľa ich odbornosti a potrieb velenia na preškolenie a následne k bojovým perutiam. Nových príslušníkov letectva zase podľa určenej odbornosti k leteckým výcvikovým jednotkám.
Záver
Ku 13. 7. 1940 bolo z Francúzska a Severnej Afriky do Veľkej Británie evakuovaných približne 930 československých letcov (letecký a pozemný personál). Medzi nimi aj približne 112 Slovákov ( 54 príslušníkov leteckého a 58 pozemného personálu). Do konca roka 1940 vstúpilo do RAF 86 Slovákov. Z toho bolo 29 príslušníkov leteckého personálu a 57 príslušníkov pozemného personálu.